9 November 2019
9 November 2019

The Price for Velvet (Revolution)

You are listening to the radio feature The Price for Velvet.

Music: We Promised to Love Each Other – the unofficial anthem of November 1989

Commentary: Thirty years ago, people were standing at squares and hoped that something new was coming. The power of the Velvet Revolution was supposed to be expressed also in its motto: We are not like them. The transition from the communist totalitarianism that was giving up the ghost to democracy ought to be non-violent and peaceful. Everything should start completely differently and from the scratch. But what has remained of the ideals of November 1989 after 30 years.


Commentary: It is said that the strongest moments remain in one’s memory forever. My memory of the Velvet Revolution is blurred – I was born in 1985 and just celebrated my fourth birthday. What I remember until today is the emblematic jingling of keys, full squares and discussion of the adults at home.

Unexpressed expectations of what was coming. Already at the time I sensed that something important was happening. Our family could suddenly meet my uncle, who emigrated in 1968, his wife and daughter. However, I realised what the true face on November 1989 and its significance was only twenty years later. Then, in 2009, still a student and an up-and-coming journalist, I decided to interview Anton Srholec – a former political prisoner from the 1950s who founded the very first shelter for homeless people after the Velvet Revolution.

Anton Srholec, former political prisoner and Chairman of the Confederation of Political Prisoners: “I had just retired in 1989 and thought that I would finally have some rest – and then time started flying. Instead of a

deserved rest I don’t have single day off. Really, I don’t have time to rest because we are building a new world.

Commentary: Then Anton Srholec, who was one of the first to help homeless people after the Velvet Revolution, invited me to another event – the Confederation of Political Prisoners was celebrating its 20th anniversary.

Anton Srholec: It is a real miracle that I have been honoured with chairing a group of people who have survived 40 years of cruel communist persecution. Out of those 70 thousands, only a few of us remain but we cannot remain silent. We have a mission to testify what the totalitarian regime is like.

Commentary: There, at their meeting, I learned stories of those affected by the communist regime intimately. Among them a married couple of Mária Mrázová and Imrich Mráz, a poet Rudolf Dobiáš who was imprisoned after his first poem, or a Czechoslovak ice-hockey player Augustín Bubník – in 1950, the Communists

sent the ice-hockey national team that won the world championships in Sweden in 1949 to uranium mines.

Augustín Bubník, former political prisoner: In 1948, we won a silver Olympic medal at the games in St. Moritz, Switzerland, and in 1949 in Sweden we had even beaten Canada and became world champions. Then we were preparing for the next world championships in London but unfortunately the state committee for physical education announced before the departure that we were not allowed to travel because two reporters did not get visa. They made a trap to provoke us. By provoking us because we could not travel, we went to a pub and the secret police waited for us there and started arresting us. The trial of ice-hockeyplayers, that followed the trial of Milada Horáková, was completely secret. They charged us with espionage and treason. They claimed that we had wanted to go abroad and play as the Czechoslovak team in exile – and they wanted to prove it. The sentences for me as the youngest one and the goalkeeper Modrý, who was the oldest player, were huge. There were proposals to sentence us to death. They did not manage to give us these sentences but we were sentenced to 15 and 14 years respectively. Other players got 12, 10, 8, 6 and so on. All twelve players of national team suddenly disappeared off the face of the earth and nobody knew about us for five years.

Commentary: The writer Rudolf Dobiáš had similar reminiscences. When he was imprisoned, literary critics asked – where did that talented young author disappear?

Rudolf Dobiáš, writer and political prisoner: When I was your age, I didn’t

have any plans anymore… There existed the Act no. 231 on the protection of the republic and it allowed executions also for political crimes. In 1953, after I had graduated from the secondary school, I ended up at Februárka (the seat of the secret police). We had an illegal Scouts group but we could not exist as the Scouts, so we created anti-communist leaflets and distributed them. One leaflet made its way to our teacher and he informed the State Security (secret police). Fifteen of us ended up in prison. I was sentenced to 18 years and ended up as a miner in Jáchymov. When there was amnesty in 1960, there was euphoria of freedom – bollocks! Not freedom. Immediately after that I joined the auxiliary technical forces where there was a whole battalion of such unreliable elements.

Then I worked for twelve years in a factory and two years in a mine. Initially, I couldn’t find any job.

Commentary: A teacher Imrich Mráz was a similar case – after being a political prisoner in the 1950s, he was later not allowed to teach and could be only a blue- collar worker.

Imrich Mráz, former political prisoner: Both my wife and me were imprisoned. We had been married for ten months at that time. We were expecting a baby and they imprisoned us because as Christians we were performing other religious activities than just those permitted by the communist regime. This was our criminal activity and young people, even my grandchildren, cannot understand it. My wife miscarried our first child in the prison. They
released her after 16 months. I was later sentenced and had to go to Jáchymov. For ten months, I had to sleep on the floor and the lamp was lighting over my head. My eyes were always irritated. When I returned from the prison, every half a year, I had to have stronger glasses until eventually I became completely blind. When they imprisoned us, we lived at Suché mýto (a street in Bratislava) where we had a small flat. My wife was released after a year and a half and she went to her flat just to find out that it was vacated. The member of the secret service who arrested us lived there…

Anton Srholec: People who committed those crimes are still alive and walk among us. Many of them. And we have to accept it. It is the price for terminating violence. We had been terribly beaten up but we don’t retaliate with suffering for suffering, violence for violence. If we don’t protect freedom, if we don’t give a moral system of values, there is danger that these subversive forces will abuse the freedom again and we will return to where we had been before but at different levels, in different forms.

Commentary: This is what Anton Srholec told me about how we face up to our past. As a journalist, I have continued covering stories of these people. On one side, I was impressed by their strength – they survived the toughest part of the communist regime – the difficult 1950s and four decades of totalitarianism when they were second-class citizens but they showed some backbone and remained true to their principles. On the other hand, I was touched by injustice – nobody in Slovakia was taken responsible for these crimes, even though it could be exactly the stories of political prisoners that could inspire us even today. I have been dumbfounded that they have for decades after the Velvet Revolution remained on the fringes of public interest.

Only their victims have remained as a silent cry. But they are gradually passing away. From the people I got acquainted with in 2009 and you could hear their voice in the previous minutes, only one is still alive – the writer Rudolf Dobiáš. And the more time has passed since the Velvet Revolution, the more everything is relativized and played down.

In 2016, when I already worked as an investigative journalist in the programme called Reporters, I was surprised by the news we received to our editorial office. Former high rank commanders of the border guards who “protected” the Iron Curtain were regularly meeting in Bratislava with the blessing of the local authority in the borough of Devínska Nová Ves. Yes, that Iron Curtain where more than 400 people died in an attempt to leave Czechoslovakia. Accompanied by a brass band, they were celebrating the law on the protection of state border. The law that defined the rules of their service and allowed people who had tried to cross the Iron Curtain to be killed with impunity.

Ľubomír Morbacher, historian: After 1948, when the Communist Party seized power, crossing the border became a crime. Since 1951, the system of a military protection of the border had been constituted. The law on the protection of the state border was passed and the implementing regulation allowed killing anyone who did not stop on command. Drastic steps were taken, such as placing mines along the border since 1953 or sending 2000-4000 Volts into a barded wire in the middle part of the wall. This measure lasted until 1966 and even in the 1980s attacking dogs were freely used in some areas. The ideology of the Communist Party imprisoned its own citizen in the state that did not obey the principles of democracy and the rule of law.

Commentary: This is what a historian, lawyer and expert on extrajudicial killings at the border, Ľubomír Morbacher of the Living Memory civic association, said at out meeting. Among those who were trying to leave in 1951 was the family of our colleague from the Slovak Radio Bibiana Wallnerová because her father – lawyer was persecuted. Mother, father, sister Dorota, and Bibiana who was shortly before graduation from a secondary school. Later she recalled…

Bibiana Wallnerová: Soldiers started shouting and shooting at us. My sister and me lied down on the ground and our father shouted at us: Children, raise arms above head. Soldiers came, they were cursing terribly and lifted me from the ground. They reported: Comrade lieutenant, I report four arrested and one dead. Those four arrested were us and a certain Mr. Bublinec whom I didn’t know. And my mum suddenly asked: Who is the dead one? It was my sister. So they arrested us, marched us from the border. They buried my sister somewhere at the Slávičie údolie cemetery. It was two years after being released from prison when I learned where she lies.

Commentary: However, we had decided to go directly to the high-ranking commanders of the border guards to see how they perceived all this in the past and how they see it today.

Vox pop:

Border guard commander 1: If the world were like then, many would stand guard again. Believe me.

Reporter: Why did you, border guards, meet again? Are you celebrating the 65th anniversary of the law on the protection of the state border?

Border guard commander 2: Yes.

Reporter: Is it a reason for celebration? A handful of people died at the border, didn’t they?

Commander 2: Of course, there is a reason. And a lot of people died in a different way.

Reporter: How did you personally get to the border guards? Commander 3: I had been persuaded by a certain Mr. Mišo. Reporter: And what persuaded you?

Commander 3: He persuaded me by saying that the service is demanding; at least as far as time is concerned, but when you are young, it is also fun because you work with people, young boys. In short, you don’t have time to get old.

Reporter: How did you perceive the fact that you as border guard should have neutralised those people, shoot at them? Didn’t you have any issue with that?

Commander 3: The use of a gun ending in death – it was such a minuscule percentage of case that it is pointless to occupy oneself with that and exaggerate it.

Reporter: Do you remember anyone being shot dead at the border?

Commander 4: Older classes would remember it. Those were the 1950s, tough times. But after 1960 it looked differently at the border. If anyone thinks that we were shooting from the hip like in the Wild West, no, there were rules for everything.

Reporter: Do you remember any cases when a weapon was used against a person?

Commander 5: I do remember. Specifically, here at the Bratislava brigade in Vysoká pri Morave. A person who jumped into water and wanted to swim across the Morava river was shot.

Reporter: What year was that?

Commander 5: I won’t tell you exactly but it was before 1984. First of all, I would focus on the fact that the world was bipolar. Simply put, in the bipolar world you have to fulfil even duties like this.

Reporter: Those soldiers who served under you – did they want to fulfil them?

Commander 6: They were soldiers at the basic military service selected by the working class and they had to serve there.

Commander 7: There were suicides too.

Reporter: Why were there suicides?

Commander 7: A girlfriend left him. Some were mentally fragile.

Reporter: Could it be because the service was mentally tough? Were there soldiers who rebelled?

Commander 7: I don’t remember such a case in 28 years.

Reporter: If they had done it, what could they have expected?

Commander 7: Probably prosecution.

Reporter: Do you have any empathy for people who wanted to leave the country?

Commander 8: Anyone who wanted to leave legally could do so. Several thousand people stayed abroad when they didn’t return from various trips. And those who were running away were scum of the society.

Commentary: The regime turned people into accomplices and victims at the same time. This is what an ordinary former border guard Mikuláš Tóth told me.

Mikuláš Tóth: I was a religious person and I felt that it would be very difficult for me to shoot at someone.

Reporter: And did you use the gun against anyone?

Mikuláš Tóth: No, i didn’t. We were doing everything possible to avoid this last resort. We were always trying to catch people in the monitoring area – even at night so nobody could hide there. We are just walking past the signal wall. At the time, they were telling us that Western imperialism is a threat for us. We thought that there would be a push from abroad; that soldiers would be crawling here and the signal wall would prevent them from entering our territory. When we returned to our platoon, we newcomers learned that the border guards are turned with their backs to the borders and facing our territory. It was a hunt on people.

Reporter: When you served here, how many people tried to escape?

Mikuláš Tóth: First year 21, second year 22 detained. All together more than 40 arrests. Some of them admitted that they had wanted to escape. Mostly they were citizens of the German Democratic Republic and Poland. Only few of them were our people. If I can say it – I detained three of them.

Reporter: How did you feel at that moment?

Mikuláš Tóth: I detained one person near the tunnel and two near the quarry. If I had not detained them, they would have been in even more danger. A patrol at the signal wall would have to intervene. I made it easier for them when I detained them as a control patrol. I learned their names after 30 years from archives at the Nation’s Memory Institute. At the time I didn’t know who they were. I was only a soldier on duty, so I detained them.

Reporter: Have you been in any way affected by this service?

Mikuláš Tóth: In 1976, when I was conscripted, it was still “deep” socialism. As 20-year-old boys we hardly knew what democracy was. My attitude at the time was that it is fulfilment of our military duty. We couldn’t help ourselves and we didn’t have any other option. We feared that if we made any mistake on duty, we would have been punished – it could have been even prosecution if the state border had been crossed. Intelligence officers were spying on us, internal counterintelligence. Many (soldier) signed up to cooperate with the secret services to have easier duties in the platoon. We had been monitored also by auxiliary border guards. We had to respond to that too because if they came up with some report, it was my duty to convey it to the platoon and we had to assist them. It was a negative experience for us that they made us to serve in this way.

Reporter: What does freedom mean to you?

Mikuláš Tóth: The freedom means that I can freely say what I think; that I don’t face imprisonment or persecution. And then there is some freedom of thought that we still miss. Many people from our generation are still burdened by totalitarian systems but they don’t talk about it.

Commentary: Can we talk about the criminal nature of the regimes when nobody has, until now, named its crimes? This is what we were asking in our reportage. We have to mention that after a serious of reports about the former border guards, the local authority stopped providing premises for their nostalgic meetings. But much worse than sentimental old men with nostalgia for the Iron Curtain are active careerist communists who still influence our society today – morally and in practice.

Fortunes of former careerist communists who turned coats and smoothly transferred from one regime to another were much better. Many of those who started their careers in the 1980s, ended up among the political elite. Even today, we can find some of them in the top political positions in Slovakia. Or communist judges such as Štefan Harabin who even made it to the Supreme Court – in the 1980 he was sentencing people for political crimes and unauthorised departure from the territory of the state. Many former members of the secret police remained in the public positions.

This has been the legacy of a strange approach when politicians in

Czechoslovakia such as Vladimír Mečiar or Václav Klaus said that we shall not look into a back mirror and will draw a thick line. It is the price for velvet, said many people – but could not have come to terms with the totalitarian regime more emphatically? Should we not have at least morally point fingers at those who committed particular crimes and separate those who stood firm from those who turned coats when they could profit from it? How can a new, more just society be built on unjust foundations? These are the questions I repeatedly asked myself. And I discussed them also with a sociologist Michal Vašečka.

Michal Vašečka, sociologist: Then we say, where did it lead? It led to the best ones losing hope that things will get better and the worst ones lost any restraints.

Commentary: Some would say: why should we always revive the past? But then in February 2018, a 27-year old investigative journalist Ján Kuciak and his fiancée Martina Kušnírová were murdered – because of his work. It touched me deeply. I had known this investigative reporter who was a few years younger than me from recounting by our common friends. At the time, I myself worked as a reporter on an investigative TV programme Reporters. The double murder and publication of Ján’s last articles that uncovered links between the highest ranks of Slovak politics with the mafia triggered the biggest protests since 1989 – tens of thousands of people flooded the streets in many cities.

Vox pop: Voice 2: Politicians behaved the way they behaved. They were embezzling; they were stealing. If this had not happened that Ján Kuciak was murdered, nobody would have known what we have now learned from the media.

Voice 3: I think that there must be a generation change for anything to change. Voice 4: People are more sensitive to what is happening around them and they perceive things that are not good behaviour and good manners as something that must not be tolerate.

Commentary: According to a sociologist Michal Vašečka, people have blown the dust off the ideals of November 1989

Michal Vašečka, sociologist: That murder has revived in us a feeling that we don’t want to live this way. People demand the change of politics. Primarily, they want politics to be decent. People don’t mind so much that certain things haven’t changed yet but they mind the boundless arrogance of power.

Commentary: The year 2018 was turbulent in Slovakia – after massive protests the prime minister, the minister of interior and the police president changed.

And now killers of Ján Kuciak are already charged and two people are charged or accused of ordering the murder – a translator Alena Zsuzsová and an entrepreneur Marian Kočner, who appeared on a list of mafia members and Ján Kuciar wrote about his activities. However, other names emerged in the public too.

One of them is Miroslav Kriak, who was allegedly hired to be involved in surveillance of journalists. And here two seemingly unconnected stories merge. For he was a member of the State Security and before 1989 worked in the area of confronting internal enemies. Until recently, he was a state employee supervising our tax at the Financial Authority. It is a legitimate question whether he was involved in surveillance of Ján Kuciak and his reports could not be used by his murderers.

Commentary: Thus there remains a question where we have ended up and what it tells about our society 30 years after the Velvet Revolution if a former operative of the communist secret service in an important position works for the state and besides that agrees to monitor its citizens for money. Security analysts Jerguš Sivoš, Juraj Krúpa and Andor Šándor say more:

Jerguš Sivoš: In my opinion, it is unprecedented and absolutely unacceptable for any intelligence officer to abuse his knowledge, abilities and skills acquired in the secret service against the citizens of this state.

Juraj Krúpa: We have a law that declares that Communist regime was criminal, but the people who represented the regime are still in public public functions. It is a problem for our democracy.

Andor Šándor: I think it’s an unbelievable combination that a former State Security operative works for the state, that Slovakia allowed him to do it, that he works for a private person and obtains information for money. All this is about is that this person simply knows it and he would do anything for money. I think this combination is very unfortunate. People like this shouldn’t be in such positions in the Financial Authority or they should be morally strong to refuse such an assignment.

Commentary: We have met also Marek Vagovič, a journalist who was a superior of the murdered Ján Kuciak. In his work, Vagovič has for a long time focused on

confronting our past. What does he think now? You can hear Marek Vagovič and then a security analyst Juraj Krúpa.

Marek Vagovič: It is not surprising that so many people linked with the former regime are still in public life. There was a period when 11 out of 16 members of the government formed by the Smer-Social Democracy party were (former) communists and we know that people from the intelligence services are active in business, they are in the police, in intelligence services. There has not been a thorough purge even 30 years after the Velvet Revolution and these people relatively strongly influence public opinion.

Reporter: Can we still change it somehow?

Marek Vagovič: I don’t know if the right time was not immediately after the revolution when we could have dealt with it emphatically. Now it will be more complicated. Certainly, they shouldn’t have access to public offices and serve in

higher positions. I don’t know – maybe we should reinstate the lustration law but I don’t know if there is political will for it.

Juraj Krúpa: In addition to old age pensions, these people also have a salary and the service pension. So they have a much better life than their victims who live in abject poverty. Where did we end up in this society…?

Music: We Promised to Love Each Other

You was listening to the radio feature The Price for Velvet to the 30th anniversary of Velvet Revolution. The feature was created by Soňa Gyarfašová and Pavol

Prelovský, RTVS 2019.

Daň za zamat

Počúvate rozhlasový fíčer Daň za zamat.

Pieseň Sľúbili sme si lásku – neoficiálna hymna novembra 89

Komentár: Pred 30 rokmi ľudia stáli na námestiach a verili, že prichádza niečo nové. Silou nežnej

revolúcie malo byť aj heslo – „nie sme ako oni“, veď k prechodu od dožívajúcej komunistickej totality k demokracii malo prísť nenásilnou a pokojnou cestou. Malo sa začať celkom inak a od začiatku. Čo však zostalo z ideálov novembra 1989 po 30 rokoch?

Komentár: Hovorí, sa, že tie najsilnejšie momenty sa človeku zapíšu do mysle navždy. Nežnú revolúciu si ako dieťa pamätám len matne – narodila som sa v roku 1985 a mala som čerstvé 4 roky. Na čo si

však pamätám dodnes, bol neodmysliteľný štrngot kľúčov, plné námestia a doma rozhovory dospelých. Nevyslovené čakávania, čo prichádza. Už vtedy som tušila, že sa niečo dôležité. Naša rodina sa mohla zrazu stretnúť s mojim strýkom, ktorý v 68. roku emigroval, s jeho manželkou a dcérou. Ale pravú tvár novembra a jeho význam som pochopila až o vyše dvadsať rokov neskôr. Vtedy, keď som sa v roku 2009 ešte ako študentka, vtedy zatiaľ len elévka a začínajúca novinárka vybrala na rozhovor za Antonom Srholcom – bývalým politickým väzňom z 50.rokov, ktorý po nežnej revolúcii založil na Slovensku vôbec prvý útulok pre ľudí bez domova.

Anton Srholec, bývalý politický väzeň a predseda Konfederácie politických väzňov: „V 89.roku som prišiel práve do dôchodku a myslel som si, že si konečne odpočiniem a vtedy sa mi roztočil čas.

Namiesto zaslúženého odpočinku nemám jeden deň slobodný, voľný. Ozaj, nemám čas si odpočinúť, pretože budujeme nový svet…

Komentár: Vtedy ma Anton Srholec, ktorý začal ako priekopník pomáhať po revolúcii ľuďom bez domova, pozval aj na inú udalosť – Konfederácia politických väzňov oslavovala 20. výročie svojho založenia.

Anton Srholec, bývalý politický väzeň a predseda Konfederácie politických väzňov: Je to hotový zázrak, že je mi dopriate byť predsedom skupiny ľudí, ktorí počas 40-ročného krutého prenasledovania od komunistov ešte žijeme, z tých 70-tisíc ľudí nás žije len niekoľko, nemôžeme mlčať, ale máme

úlohu, aby sme vydávali svedectvo o tom čo znamená totalitný režim.

Komentár: Tam, na ich stretnutí som spoznala celkom zblízka príbehy, ktorých sa dotkol komunistický režim. Medzi nimi aj manželov Márie a Imricha Mrázovcov, básnika Rudolfa Dobiáša, ktorého režim zavrel po prvej básni alebo československého hokejistu Augustína Bubníka – hokejovú reprezentáciu, ktorá získala v roku 1949 na majstrovstvách sveta vo Švédsku zlato, poslali komunisti v roku 1950 do uránových baní.

Augustín Bubník, bývalý politický väzeň:: V roku 1948 sme získali striebornú olympijskú medailu

v San Moritz vo Švajčiarsku a v roku 1949 sme vo Švédsku, kde sme porazili dokonca Kanadu, získali titul majstrov sveta. No a potom sme sa pripravovali na ďalšie majstrovstvá sveta do Londýna, ale bohužiaľ, pred odletom nám štátny výbor pre telovýchovu oznámil, že nesmieme vycestovať –

vzhľadom na dvoch reportérov, ktorí nedostali vstupné víza. Ale to urobili na nás pascu, aby nás vyprovokovali. A tým, že nás vyprovokovali, keď sme nemohli odletieť, sme išli do jednej krčmy, tam už na nás čakala Štátna bezpečnosť a začalo zatýkanie. Náš proces hokejistov bol absolútne tajný po procese s Miladou Horákovou. My sme boli obžalovaní zo špionáže, velezrady. Najmä s tým, že sme chceli ísť za hranice a hrať ako československé národné mužstvo v exile a to chceli dokázať.

A samozrejme ja ako najmladší a ten najstarší, inžinier Modrý, brankár, tie tresty boli veľké, obaja sme mali návrh trestu smrti. Nakoniec sa im nepodarilo nám tieto tresty dať, ale dostali sme veľké

tresty – 15, 14, ďalší hráči 12, 10, 8, 6 a tak ďalej. Takže celých 12 hráčov národného mužstva naraz zmizlo z povrchu zemského a nikto sa o nich päť rokov nedozvedel.

Komentár: Takto spomínal aj spisovateľ Rudolf Dobiáš. Keď ho zavreli, literárna kritika sa pýtala – kam sa stratil ten talentovaný mladý autor?

Rudolf Dobiáš, spisovateľ a politický väzeň: Keď som ja bol vo Vašich rokoch, už som nemal

plány…Bol taký zákon 231 na ochranu republiky a podľa tohto zákona už mohli ľudí aj popravovať za politické delikty. Takže v tomto čase v roku 1953, keď som stačil ešte zmaturovať v Trenčíne na gymnáziu, skončil som na Februárke. My sme boli taká skautská ilegálna bunka, ako skauti sme

nemohli existovať, tak sme vyrábali letáky protikomunistické a rozširovali ich, jeden leták sa dostal do rúk nášho pána učiteľa a on to oznámil Štátnej bezpečnosti, skončili sme pätnásti vo väzení, ja som bol odsúdený na 18 rokov, skončil som v Jáchymove ako baník. Keď v 60. roku bola amnestia, prišla

eufória sloboda – figu borovú sloboda. Vzápäti na to som narukoval k technickým jednotkám, kde nás bol celý prápor takýchto nespoľahlivých živlov. Potom som pracoval ešte 12 rokov vo fabrike, dva roky v bani, najskôr som nemohol zohnať zamestnanie.

Komentár: Podobne ako učiteľ Imrich Mráz, ktorý po politickom väzení v 50.rokoch už nikdy nemohol učiť a robiť mohol iba robotníka.

Imrich Mráz, bývalý politický väzeň: My sme boli zatvorení aj s manželkou, boli sme svoji desať mesiacov. Čakali sme dieťa, zavreli nás, len preto, že sme ako kresťania robili inú náboženskú činnosť než bola predpísaná komunistickým režimom. Toto bola naša trestná činnosť a toto mladí ľudia, ani moji vnuci to absolútne nevedia pochopiť. Vo väzení potratila naše prvé dieťa. Ona po 16 mesiacoch bola prepustená, ja som potom ešte bol odsúdený a išiel som do Jáchymova. Desať mesiacov som musel spať na dlážke a nad hlavou mi svietila lampa. Mal som stále zapálené oči. Keď som sa vrátil

z väzenia, každého pol roka mi menili dioptrie, až som nakoniec úplne oslepol… Keď nás zavreli, my sme bývali na Suchom mýte, mali sme tam taký malý bytík, manželku keď po poldruha roku prepustili, išla do svojho bytu a zistila, že je vyprázdnený. Ten eštebák, ktorý nás zatváral, tam býval…

Anton Srholec, bývalý politický väzeň a predseda Konfederácie politických väzňov:: Ľudia, ktorí páchali zločiny žijú, niekedy chodia medzi nami a mnohí. A my musíme toto prijať. To je daň, že sme skončili násilie. Dostali sme veľký výprask. Ale neodpovedáme utrpením za utrpenie, násilím za násilie. Ak slobodu si nebudeme strážiť, ak jej nedáme morálny hodnotový systém, je nebezpečie, že znova tie diverzné sily slobodu zneužijú a síce v iných rovinách, iných formách sa vrátime tam, kde sme boli…

 Môj komentár: Takto mi vtedy odpovedal Anton Srholec na to, ako sme sa vyrovnali so svojou minulosťou. Pri príbehoch týchto ľudí som odvtedy ako novinárka zostala. Na jednej strane ma oslovovala ich sila – prežili to najťažšie z komunistického režimu – ťažké 50.roky aj štyri desaťročia

totality, kde boli ľuďmi druhej kategórie a oni si zachovali rovnú chrbticu aj svoje princípy. Na druhej strane sa ma však dotkla nespravodlivosť – za zločiny, ktoré sa diali, na Slovensku nikto neniesol zodpovednosť, a hoci práve príbehy politických väzňov by mohli byť pre nás inšpiráciou aj dnes.

Zarazilo ma, že napriek tomu boli desaťročia aj po nežnej revolúcii na okraji záujmu.

Ako nemý výkričník zostali len obete, ktoré však pomaly odchádzajú. Z hlasov ľudí, ktorých som spoznala v roku 2009 a ktoré ste mali možnosť počuť v prechádzajúcich minútach už žije iba jediný politický väzeň – spisovateľ Rudolf Dobiáš. A čím viac času od nežnej revolúcie ubehlo, tým viac sa to všetko relativizuje a zľahčuje.

V roku 2016, keď som už pôsobila ako investigatívna novinárka v relácii Reportéri, prekvapila ma správa, ktorú sme dostali do redakcie. V Bratislave sa s požehnaním mestskej časti Devínska Nová Ves

pravidelne stretávali bývalí vysokí velitelia pohraničnej stráže, ktorí strážili železnú oponu. Áno, tú železnú oponu, pri ktorej zomrelo v Československu približne 400 ľudí. Oni však pravidelne s

dychovkou oslavovali zákon o ochrane štátnych hraníc, teda komunistický zákon podľa ktorého slúžili a podľa ktorého bolo možné beztrestne zabiť človeka, ktorý chcel prejsť cez železnú oponu.

Ľubomír Morbacher, historik: Po roku 1948, kedy komunistická strana prebrala moc, sa stalo prekročenie hraníc trestným činom. Od roku 1951 sa konštituoval aj systém vojenskej ochrany hranice. Bol prijatý aj zákon o ochrane štátnych hraníc a podľa jeho vykonávacieho predpisu bolo možné zabitie kohokoľvek, kto sa nezastaví na výzvu. Boli prijímané drastické opatrenia ako zamínovanie hranice od roku 1951, od roku 1953 do strednej steny drôtených zátarás išlo vysoké

napätie 2-4000 voltov vydržalo do roku 1966 a ešte v 80. rokoch boli na niektorých úsekoch používané voľne útočiace psy. Ideológia komunistickej strany väznila vlastných občanov v štáte, ktorý

nedodržiaval demokratické pravidlá a nebol právnym štátom.“

Komentár: To už hovoril na našom stretnutí historik Ľubomír Morbacher, historik, právnik a expert na vraždy na štátnych hraniciach z občianskeho združenia Living Memory. Jednou z tých, ktorí utekali

v roku 1951 bola aj rodina našej rozhlasovej kolegyne Bibiany Wallnerovej – pre perzekúcie jej otca- právnika. Mama, otec, staršia sestra Dorota a Bibiana, ktorá mala krátko pred maturitou, takto na to spomínala.

Bibiana Wallnerová, pamätníčka: „Začali kričať vojaci a strieľali do nás. So sestrou sme si ľahli na zem do tej streľby a otec na nás kričal, deti zdvihnite ruky hore. A prišli vojaci, strašne kliali a zdvihli ma z tej zeme. A hlásili, súdruh poručík, hlásim štyria zatknutí a jeden mŕtvy. No a tí štyria zatknutí

sme boli my a nejaký pán Bublinec, ktorého som nepoznala. A zrazu sa pýtala moja mama, kto je ten mŕtvy. Ten mŕtvy, to bola moja sestra. Tak nás zatkli, z tej hranice odviedli, tú sestru zahrabali niekde v Slávičom údolí. Až dva roky potom, keď ma vypustili z basy, dozvedela som sa zo zoznamu pochovaných, kde leží.“

Komentár: My sme sa však vybrali priamo medzi vysokých veliteľov pohraničnej stráže – pozrieť sa na to, ako to všetko vnímali kedysi a ako to vnímajú dnes.

Anketa – medzi veliteľmi pohraničnej stráže, ktorí sa stretávali, aby si pripomenuli 65.výročie prijatia zákona o ochrane štátnych hraníc z roku 1951

Veliteľ pohraničnej stráže1: „Keby bol svet taký ako kedysi, kdekto sa znova postaví na čiaru, verte tomu.“

Prečo ste sa vlastne dnes stretli Vy pohraničníci? Vy dnes oslavujete 65. prijatia zákona o ochrane štátnej hranice?

Veliteľ pohraničnej stráže2: Áno.

Je to dôvod na oslavu? Pár ľudí zahynulo na tých hraniciach?

Veliteľ pohraničnej stráže2: Samozrejme, že je dôvod a koľko ľudí zahynulo inakším spôsobom. Ako ste sa dostali k pohraničnej stráži Vy osobne?

Veliteľ pohraničnej stráže3: Mňa osobne k službe presvedčil istý pán Mišo. A čim Vás presvedčil?

Veliteľ pohraničnej stráže3: Presvedčil ma tým, že tá služba i keď je náročná, aspoň v čase, keď je človek mladý, je aj zábavná, pretože robíte s ľuďmi, mladými chlapcami. Skrátka, nemáte čas zostarnúť.

Ako ste ale vnímali ten fakt, že Vy ako pohraničníci, ste tých ľudí mali zneškodniť, streľať do nich? Nemali ste s tým nejaký problém?

Použitie zbrane na človeka s následkom smrti, to bolo také mizivé percento, že je zbytočné v dnešnej dobe sa tomu venovať a zveličovať to.

Pamätáte si niekoho zastreleného na hraniciach?

Veliteľ pohraničnej stráže4:To skôr tie staršie ročníky. To boli 50.roky, keď bola ťažká doba. Ale po 60.roku to inak vypadalo na tej štátnej hranici. Ak si niekto myslí, že sa tam strieľalo od pása ako na divokom západe. Nie, všetko to malo nejakú svoju regulu…

Vy si pamätáte také prípady, použitie zbrane na človeka?

Veliteľ pohraničnej stráže 5: Pamätám. Konkrétne tu v Bratislavskej brigáde vo vysokej pri Morave. Tam bol zastrelený človek, ktorý skočil do vody a chcel preplávať rieku Moravu.

To bolo v ktorom roku?

Veliteľ pohraničnej stráže 5: Presne Vám to nepoviem, ale to bolo niekedy do roku 1984. V prvom rade by som zameral pozornosť na to, že v tej dobe bol svet bipolárny. No a skrátka v bipolárnom svete bolo treba plniť aj takéto úlohy.

Tí vojaci, ktorých ste mali pod sebou, to chceli plniť?

Veliteľ pohraničnej stráže6: Boli to vojaci základnej služby, ktorí boli vyberaní robotníckou triedou a museli tam slúžiť.

Veliteľ pohraničnej stráže7: Boli aj samovraždy tam. Prečo boli tie samovraždy.

Veliteľ pohraničnej stráže7: Baba mu odišla, niektorí boli psychicky labilní.

Mohlo to byť aj tou službou, že mohla byť psychicky náročná? Boli ti aj takí, čo sa vzopreli. Veliteľ pohraničnej stráže7: Za 28 rokov si nepamätám.

Keby to boli spravili, tak by im niečo hrozilo? Veliteľ pohraničnej stráže7: Asi prokurátor…

Vy chápete aj ľudí, ktorí chceli ujsť? Boli to správne rozkazy?

Veliteľ pohraničnej stráže8: Každý, kto chceli legálne odísť mohol. Niekoľko tisíc ľudí zostalo vonku, ktorí išli na rôzne zájazdy. A utekali takí, ktorí boli vyvrheli ľudskej spoločnosti.

Komentár: Celý režim robil však z ľudí zároveň spolupáchateľov a obete – povedal mi to rádový pohraničník, ktorý sa na hranicu dostal ako vojak základnej služby, Mikuláš Tóth.

Mikuláš Tóth, bývalý pohraničník: Ja som bol veriaci človek a cítil som, že by bolo pre mňa dosť ťažké, aby som na niekoho strieľal.

A Vy ste použili zbraň na niekoho?

Mikuláš Tóth: Nie, ja som nepoužil. Robili sme všetko pre to, aby sme sa tej poslednej možnosti vyhli.

Vždy sme sa snažili preto zachytávať ľudí už v pozorovacom pásme – aj v noci, aby sa tu nikto

neukrýval. Práve sa prechádzame okolo zvyškov signálnej steny. Vtedy nám hovorili, že nás ohrozuje západný imperializmus. My sme si mysleli, že tu bude tlak zo zahraničia, že sa sem tí vojaci budú

plaziť a tá signálna stena bude na to, že im bude zabraňovať, keď budú chcieť ísť na naše územie. Keď sme sa vrátili na rotu, tak som zistil, ale aj my sme zistili, nováčikovia, že pohraničné hliadky sú

otočené chrbtom do zahraničia a čelom do vnútrozemia. To bola poľovačka na ľudí. V tom čase, keď ste tu slúžili, koľko tu bolo útekov?

Mikuláš Tóth: Prvý rok 21, druhý rok 22 zadržaných. Čiže dohromady cez 40 zadržaných, ale to boli takí, ktorí sa priznali, že chceli ujsť. Väčšinou to boli občania Nemeckej demokratickej republiky

a Poľska. Našich bolo menej. Z toho počtu, keď to môžem povedať, som troch zadržal ja. Aký ste mali pocit vtedy?

Mikuláš Tóth: Jedného som zadržala pri tuneli, dvoch pri kameňolome. Keby som ich nebol zadržal

a bol by som ich pustil ďalej, hrozilo by im ešte väčšie nebezpečenstvo. Musela by zasahovať hliadka, ktorá bola pri tej signálnej stene a ja som ich zadržal ako kontrolná hliadka, takže som im to uľahčil. A ich mená som sa dozvedel prakticky až po 30 rokoch z Ústavu pamäti národa. Ja som vtedy nevedel o koho ide, bol som len vojak v službe, takže som ich zadržal.

Dotkla sa Vás nejako tá služba?

Mikuláš Tóth: V 76. roku, keď som narukoval, to bol hlboký socializmus. My sme ťažko chápali ako 20-roční, čo je to demokracia. Ja som to vtedy bral tak, že je to plnenie vojenskej služby, nevedeli sme si pomôcť a nemali sme iné východisko. Sme sa báli, aby sme niečo v tej službe nepokazili, za čo nasledoval trest – až po prokurátora mohlo ísť, ak by došlo k preryvu štátnej hranice. Boli na nás nasadení spravodajcovia, vnútroná kontrarozviedka. Mnohí podpísali spoluprácu, aby mali na rote ľahšie služby. Sledovaní sme boli aj pomocníkmi pohraničnej stráže, aj na nich sme museli reagovať, pretože keď on prišiel s nejakým oznámením, bol som povinný podať ten poznatok na rotu

a vyhodnotiť a my sme im museli vyjsť v ústrety. To bola pre nás taká negatívna skúsenosť, že nás tlačili k tomu slúžiť tak, ako sa má.

Čo pre Vás znamená sloboda?

Mikuláš Tóth: Sloboda znamená pre mňa, že sa môžem slobodne vyjadriť. Že mi nehrozí nejaké

väzenia alebo prenasledovanie. A potom je to určitá sloboda myslenia, ktorá nám ešte chýba. Mnohí sú z našej generácie ešte zaťažení totalitnými systémami, len o tom nehovoria.

 Komentár: Môžeme dnes hovoriť o zločinnosti režimu, keď dnes nepomenoval nikto jeho zločiny? Pýtali sme sa v našej reportáži. Treba povedať, že po sérii našich reportáží o bývalých pohraničníkoch sa im rozhodla mestská časť, ktorá bývalým pohraničníkom poskytovala priestory na ich nostalgické stretnutia dať tomu celému stopku. Horšie ako sentimentálni starí páni s nostalgiou po železnej opone sú však aktívni kariérni komunisti, ktorí prakticky a morálne ovplyvňujú našu spoločnosť aj dnes.

Tí prehodili kabáty a prešli plynulo z jedného režimu do druhého a dopadli lepšie ako obete režimu. Mnohí z tých, ktorí začínali v 80.rokoch, zakotvili vo vrcholovej politike, nájdeme ich na vysokých postoch na Slovensku ešte aj dnes. Alebo komunistickí sudcovia a bývalí príslušníci tajnej polície zostali vo verejných funkciách.

Aj to bolo dedičstvo zvláštneho prístupu, keď si politici v Československu ako Vladimír Mečiar alebo Václav Klaus povedali, že sa nebudeme pozerať do spätného zrkadla a urobíme hrubú čiaru. To je daň

za zamat, povedali mnohí – ale naozaj sme sa nemohli vyrovnať s totalitou dôraznejšie? Nemalo sa aspoň morálne poukázať na vinníkov konkrétnych zločinov a oddeliť tých, ktorí neohli chrbticu od ľudí, ktorí ju ohýbali, ako sa im to hodilo? A ako sa dá budovať nová, spravodlivejšia spoločnosť na

nespravodlivých základoch? Pýtala som sa často sama seba. A hovorila som o tom aj so sociológom Michalom Vašečkom.

Michal Vašečka, sociológ: „Potom hovoríme, kam to viedlo? Viedlo to tam, že tí najlepší stratili nádej, že to bude lepšie a tí najhorší stratili akékoľvek zábrany.“

Komentár: Niekto by možno povedal, prečo máme stále oživovať minulosť.

Vo februári 2018 však zavraždili 27-ročného novinára Jána Kuciaka spolu s jeho snúbenicou Martinou Kušnírovou – kvôli jeho práci. Aj mňa sa to vtedy dotklo. Investigatívneho žurnalistu, ktorý bol odomňa o pár rokov mladší, som poznala z rozprávania spoločných priateľov. Sama som v tom čase pôsobila ako redaktorka v investigatívnej televíznej relácii Reportéri. Dvojnásobná vražda

a zverejnenie posledných Jánových článkov, v ktorých poukázal na prepojenia najvyššej politiky a mafie, spustili na Slovensku najväčšie protesty od novembra 1989 – do ulíc v mestách vyšli desaťtisíce ľudí.

Anketa medzi ľuďmi: Hlas1: Politici sa správali voči ľuďom tak, ako sa správali. Rozkrádalo sa, kradlo sa. Keby sa nebolo stalo to, čo sa stalo, že zabili Jána Kuciaka, tak sa nikto nedozvie ani to, čo sa dozvedel z médii. Hlas2:Myslím si, že sa musia generácie vymeniť, aby sa niečo zmenilo. Hlas3: Ľudia sú oveľa citlivejší na to, čo sa okolo deje a vnímajú tie veci, ktoré nepatria k dobrému správaniu

a dobrým mravom ako niečo, čo sa nedá tolerovať.

Komentár: Podľa sociológa Michala Vašečku oprášili opäť ľudia ideály novembra 89.

Michal Vašečka, sociológ: Tá vražda v náš oživila pocit, že takto žiť nechceme. Ľudia žiadajú zmenu politiky, ktorá bude primárne slušná. Ľuďom ani tak nevadia veci, ktoré sa ešte nepodarili zmeniť, ale čo im vadí, je tá bezbrehá arogancia moci.

Komentár: Minulý rok to bolo u nás na Slovensku turbulentné – po masívnych protestoch sa vymenil premiér, minister vnútra aj policajný prezident. A dnes sú už obvinení už vykonávatelia aj dvaja objednávatelia – prekladateľka Alena Zsuzsová a podnikateľ Marián Kočner z mafiánskych zoznamov, o ktorom Ján Kuciak písal, sa však na verejnosti vynorilo ešte aj iné mená.

Jedným z nich bol Miroslav Kriak, ktorý mal za peniaze sledovať novinárov. A tu sa spájajú totiž pojmy v dvoch zdanlivo nesúvisiacich príbehoch. Je to totiž človek, ktorý bol príslušníkom Štátnej bezpečnosti a pracoval pred rokom 1989 na úseku boja s vnútorným nepriateľom. Ako zamestnanec štátu

donedávna dohliadal na Finančnej správe na naše dane. Dodnes je legitímnou otázkou, či sledoval aj zavraždeného novinára Jána Kuciaka a či aj jeho záznamy nemohli byť podkladom pre vykonávateľov vraždy.

 Komentár: Zostáva teda otázka, kam sme sa to vlastne dostali a čo to hovorí o našej spoločnosti 30 rokov od nežnej revolúcie, ak bývalý príslušník komunistickej tajnej služby v dôležitej funkcii pracuje pre štát a popri tom sa ulakomí nasledovanie jeho občanov. Hovoria bezpečnostní analytici Juraj

Krúpa, Jerguš Sivoš z Ústavu pamäti národa a Ándor Šándor.

Juraj Krúpa: Hoci existujú zákony o protiprávnosti komunistického režimu, títo ľudia sú dodnes vo funkciách štátu.

Jerguš Sivoš: 21:44 Podľa môjho názoru je to bezprecedentne a absolútne neprípustné, aby akýkoľvek spravodajský dôstojník zneužil tie vedomosti, schopnosti, zručnosti, ktore nadobudol pracou v tajnej službe proti občanom svojho štátu. 22:10

Andor Šándor: Ja si myslím, že je to neuveriteľná kombinácia. Že byvalý člen ŠTB pracuje pre štát, že mu to Slovensko umožnilo, pracuje pre súkromnu osobu a zisťuje informácie za peniaze, tu je to o

tom, že ten človek to jednoducho vie a ten za peniaze urobí čokoľvek. Myslím si, ze táto kombinácia je veľmi nešťastná, že takíto ľudia by na takýchto pozíciach nemali čo robiť, alebo by mali byť morálne silní, aby takúto zákazku neprijali.

Komentár: Stretli sme sa aj s novinárom Marekom Vagovičom, šéfom zavraždeného novinára Jána Kuciaka, ktorý sa vo svojej práci dlhodobo venoval aj téme vyrovnávania sa s našou minulosťou. Čo z mentality minulého režimu tu zostalo: Aký je jeho pohľad dnes? Hovorí Marek Vagovič a po ňom bezpečnostný analytik Juraj Krúpa.

Marek Vagovič: Nie je to nič prekvapivé, vo verejnom živote je množstvo ľudi, ktorí sú spájaní s minulým režimom. Bolo obdobie, kedy bolo vo vláde Smeru 11 zo 16 komunistov a vieme, že ľudia zo

spravodajských zloziek sa dodnes pohybujú v oblasti biznisu, sú v policií, su v spravodajských zložkách štátu a naozaj, tá dôsledná očista nenastala ani 30 rokov po nežnej revolúcii a naozaj tu pomerne

výrazným spôsobom ovplyvňuju verejnú mienku. Dá sa to ešte nejako zmeniť?

Neviem, či ten správny čas nebol hneď po revolúcii, keď sme sa s tým mohli vysporiadať jednozačne a naraz, teraz to už bude komplikovanejšie. Určite by nemali mat prístup do verejných funkcii a dostávať nejaké vyššie pozície. Neviem, možno obnoviť lustračný zákon, ale neviem, ci je na to nejaká politická vôľa.

Juraj Krupa: Títo ľudia okrem toho, že majú starobný dôchodok a poberajú ešte aj plat aj výsluhový dôchodok. Čiže sú na tom oveľa lepšie ako ich niekdajšie obete, ktoré žijú v bíede. Kam sme sa to dostali v tejto spoločnosti…

Komentár: To je otázka, ktorú by sme si mali znova položiť od novembra 1989.

 Pieseň: Sľúbili sme si lásku


Počúvali ste rozhlasový dokument Daň za zamat, ktorý autorsky pripravila Soňa Gyarfašová, hudobná spolupráca Pavol Prelovský. Vyrobila RTVS 2019.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *